„Robím, čo treba, to, čo mi káže moja viera, rozum a maďarská identita” – vyznal sa literárny kritik, redaktor a univerzitný profesor pôvodom z Pastoviec. Diplom si na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave prevzal ako pedagóg v odbore angličtina-maďarčina v roku 1972, následne v roku 1988 získal aj titul kandidáta literárnych vied a v roku 1999 doktorský titul Maďarskej akadémie vied. Do polovice sedemdesiatych rokov bol redaktorom periodika Irodalmi Szemle, v období od 1975 do 1989 pôsobil ako redaktor Vydavateľstva Madách, od 1988 ako zástupca šéfredaktora. Od roku 1988 bol odborným asistentom, neskôr docentom na Katedre maďarského jazyka a literatúry na Univerzite Komenského, následne sa v období 1990-1992 stal prvým slobodne voleným vedúcim tejto katedry, ktorého si zvolil študentský parlament. Počas svojho života obstál v rôznych, často veľmi odlišných oblastiach, všade dokázal uplatniť svoj talent a mimoriadny rozhľad. Editoval knihy, zostavoval antológie, písal literárno-kritické eseje a organizoval vedecké bádanie. V posledných dekádach svojho pôsobenia musel opakovane čeliť ťažkej chorobe. Za svoje zásluhy bol odmenený mnohými vyznamenaniami, medzi inými Literárnou cenou Imreho Madácha (1981, 1990), Cenou Slovenského zväzu spisovateľov (1996), Pamätnou medailou Csemadoku (1999), Pamätnou plaketou Árona Mártona (1999) a Medailou Jánosa Aranya (posmrtne v roku 2004).

Do Šamorína sa s manželkou prisťahoval v roku 1972 a založili si tu rodinu. Stal sa aktívnym organizátorom kultúrneho života v meste, spoluorganizoval mnohé podujatia miestnej organizácie Csemadok, Mestského vlastivedného domu, resp. Literárneho divadla Üzenet. Bol ideovým otcom šamorínskeho archívu Bibliotheca Hungarica, ktorý vznikol začiatkom deväťdesiatych rokov ako iniciatíva miestnych neziskových organizácií a spolu s Lajosom Presinszkym sa vyslovil za celoslovenský zber maďarských písomností. Vzniknutá zbierka bola od roku 1992 sústredená najskôr pod záštitou nadácie, následne sa za vedenia Lászlóa Végha v roku 1997 začlenila do Fórum inštitútu spoločenských vied ako jeho odborná knižnica. Zsigmond Zalabai oddane podporoval fungovanie archívu Bibliotheca Hungarica až do svojej náhlej smrti v decembri 2003. Ako uznanie za jeho celoživotný prínos v oblasti kultúry, vedy a vzdelávania bola po ňom v roku 2006 pomenovaná obnovená mestská knižnica. Veľká časť jeho bohatej súkromnej knižnice prešla do zbierky Bibliotheca Hungarica, spolu s obsiahlym zväzkom rukopisov, ktorý po sebe zanechal. Vydané publikácie Zsigmonda Zalabaiho, periodiká jemu venované, jeho ceny, pamätné plakety a niektoré jeho osobné predmety sú vystavené vo vitrínach v hale pred knižnicou.